Nemám čas. Koľkokrát sme spojenie týchto dvoch slov počuli práve vo chvíli, keď sme očakávali akúkoľvek inú odpoveď?
Nemám čas. Koľkokrát sme týmito slovami reagovali na otázku, prosbu či požiadavku a pritom tieto slová nevystihovali svojim obsahom podstatu nášho postoja.
Prečo je niekedy tak ťažké povedať, čo si myslíme a čo je správne vysloviť a skrývame sa za slová, ktorým ani sami neveríme? Nemám čas. Čo presne kombinácia týchto dvoch slov znamená? Iste nimi nie je možné a ani nechceme vyjadriť vlastnícky vzťah k niečomu, čo vlastniť nejde (a zároveň čím všetci disponujeme úplne rovnako). Nie je to len jednoduché a prirodzene impulzívne, získané či naučené, vyjadrenie neochoty, nezáujmu, či nechuti čeliť vlastnej sebavýzve či momentálnej potrebe druhých?
Alebo skutočne chceme vyjadriť neschopnosť zatriedenia si času, či lepšie povedané aktivít vrámci fondu času, ktorý máme všetci rovnaký? Koľkokrát denne sa sústreďujeme na činnosti, „na ktoré máme čas“ a ktoré sú nezmyselné, bezcenné a nepotrebné, a ktoré nám uberajú z tých vzácnych chvíľ, o ktoré okrádame seba a tých, ktorí „od nás práve ten istý čas potrebujú“?
Roky sa riadim tým, že mám čas. A v žiadnom prípade nevravím, že ho nemám. Mám čas, pretože stíham. Mám čas, pretože ho viem využiť tak, aby všetky činnosti dňa, bežné i pracovné, naplánované i náhodné, dostali svoj priestor a prioritu im primeranú. Mám čas, pretože si vážim svoje okolie, prácu a úsilie druhých a v neposlednom rade sám seba. Rovnako nedovolím, aby ma ktokoľvek „okrádal o čas“, pokiaľ som pesvedčený, že i on sám – iniciátor „žiadosti o môj čas“ – je profesijne i osobnostne pripravený zvládnuť onú úlohu sám. V opačnom prípade – keď do úvahy vstupujú ďalšie (obvyklé) premenné, napr. dôležitosť, urgencia, neprimerané následky, a nie je možné udeliť prioritu nižšieho významu – stačí krátko popremýšľať o aktivitách s prioritou už len dočasne vyššieho významu. Pokiaľ sa však istej činnosti nechcem alebo nemôžem venovať, rád to priznám a neskrývam sa za falošný výraz s cieľom odsunúť riešenie aktuálnej situácie, alebo spoľahnúť sa na to, že ona sama čoskoro vyhorie, či ju vyrieši ktokoľvek iný za mňa. Mám čas, pretože nepripustím, aby som 24 hodín dňa venoval neustálej pozornosti a napätiu a venoval ich tomu, čo si zakaždým „vyžaduje čas“.
Môj trojročný syn odo mňa nikdy nepočul, že nemám čas. A verím a stojím si za tým, že tieto slová ani nebude počuť. Nepripustím, aby cítil nezáujem o svoje aktuálne potreby, ktoré pre neho v danej chvíli znamenajú to najdôležitejšie na celom tom veľkom svete. Hoci o takmer jeden a pol generácie ďalej, sú moje úvahy a vnímanie tej istej priority – jednoducho, úplne iné.
CascaraCafe.sk 