Nemám čas


Nemám čas. Koľkokrát sme spojenie týchto dvoch slov počuli práve vo chvíli, keď sme očakávali akúkoľvek inú odpoveď?

Nemám čas. Koľkokrát sme týmito slovami reagovali na otázku, prosbu či požiadavku a pritom tieto slová nevystihovali svojim obsahom podstatu nášho postoja.


Prečo je niekedy tak ťažké povedať, čo si myslíme a čo je správne vysloviť a skrývame sa za slová, ktorým ani sami neveríme? Nemám čas. Čo presne kombinácia týchto dvoch slov znamená? Iste nimi nie je možné a ani nechceme vyjadriť vlastnícky vzťah k niečomu, čo vlastniť nejde (a zároveň čím všetci disponujeme úplne rovnako). Nie je to len jednoduché a prirodzene impulzívne, získané či naučené, vyjadrenie neochoty, nezáujmu, či nechuti čeliť vlastnej sebavýzve či momentálnej potrebe druhých?

Alebo skutočne chceme vyjadriť neschopnosť zatriedenia si času, či lepšie povedané aktivít vrámci fondu času, ktorý máme všetci rovnaký? Koľkokrát denne sa sústreďujeme na činnosti, „na ktoré máme čas“ a ktoré sú nezmyselné, bezcenné a nepotrebné, a ktoré nám uberajú z tých vzácnych chvíľ, o ktoré okrádame seba a tých, ktorí „od nás práve ten istý čas potrebujú“?

Roky sa riadim tým, že mám čas. A v žiadnom prípade nevravím, že ho nemám. Mám čas, pretože stíham. Mám čas, pretože ho viem využiť tak, aby všetky činnosti dňa, bežné i pracovné, naplánované i náhodné, dostali svoj priestor a prioritu im primeranú. Mám čas, pretože si vážim svoje okolie, prácu a úsilie druhých a v neposlednom rade sám seba. Rovnako nedovolím, aby ma ktokoľvek „okrádal o čas“, pokiaľ som pesvedčený, že i on sám – iniciátor „žiadosti o môj čas“ – je profesijne i osobnostne pripravený zvládnuť onú úlohu sám. V opačnom prípade – keď do úvahy vstupujú ďalšie (obvyklé) premenné, napr. dôležitosť, urgencia, neprimerané následky, a nie je možné udeliť prioritu nižšieho významu – stačí krátko popremýšľať o aktivitách s prioritou už len dočasne vyššieho významu. Pokiaľ sa však istej činnosti nechcem alebo nemôžem venovať, rád to priznám a neskrývam sa za falošný výraz s cieľom odsunúť riešenie aktuálnej situácie, alebo spoľahnúť sa na to, že ona sama čoskoro vyhorie, či ju vyrieši ktokoľvek iný za mňa. Mám čas, pretože nepripustím, aby som 24 hodín dňa venoval neustálej pozornosti a napätiu a venoval ich tomu, čo si zakaždým „vyžaduje čas“.


Môj trojročný syn odo mňa nikdy nepočul, že nemám čas. A verím a stojím si za tým, že tieto slová ani nebude počuť. Nepripustím, aby cítil nezáujem o svoje aktuálne potreby, ktoré pre neho v danej chvíli znamenajú to najdôležitejšie na celom tom veľkom svete. Hoci o takmer jeden a pol generácie ďalej, sú moje úvahy a vnímanie tej istej priority – jednoducho, úplne iné.



Kedy je ten správny čas odísť? Kedy príde moment, ktorý znamená opustiť to či toho, čo máte radi a vydať sa inam?


Je to otázka, ktorá sa ponúka v rôznych oblastiach bežného života i výnimočných chvíľach, ktoré prežívame a viac či menej si ich a ich následky uvedomujeme. Pritom sa môžu dotýkať důležitých otázok práce a súkromia ale i úplne krajných tém, akými je napríklad život či smrť.

Niekoľko mesiacov som premýšľal o otázke, či sa vzdať toho, čo mám rád, čo ma napĺňa, v čom som úspešný, čo som vybudoval a čo mi pomáha hromadiť statky, vďaka ktorým je život jednoduchý a prakticky takmer bezproblémový. Žil som tento život, v minulosti môj sen, no zároveň som nedokázal naplniť svoju predstavu o šťastí, keďže som nebol v stave permanentne prestať zanedbávať svoje súkromie a svoje okolie. Nebudem na tomto mieste rozvádzať, že som nedokázal nájsť „ten správny balans medzi prácou a súkromím“, pretože tieto pseudo psychologické analýzy nie sú správnym ponímaním situácie, keďže patria k treťotriednym alias základným učebnicovým modelpvým situáciám popisu stavu jedincov, ktorí nezvládajú sami vziať život do vlstných rúk a urobiť krok správnym smerom. O balanse to naozaj nie je. Možno ani o naprogramovaní sa.

Naspäť k téme – rozhodnutie vzdať sa tohoto luxusu a zamerať sa na to, čo v skutočnosti vytvára hodnoty hodné života, za ktoré nemožno očakávať materiálne statky, ale pokoj v mysli a duši a naplnenie podstaty bytia, nie je jednoduché, no zároveň je jednoduchšie ako zložité. Nie je to len o mikro momente elementárneho vyslovenia „nie“ minulosti alebo “áno“ budúcnosti, ale o podstate samej, vzatí života do vlastných rúk (zámerne nehovorím o osude, keďže zastávam názor, že „podriadenie sa osudu“ je len malomyseľný prejav alibistického vzdania sa zodpovednosti za vlastné činy, resp. ide o prijatie zcela úmyselného stavu, ktorý nám vsúvajú spoločenstvá (náboženstvá?) s primárnym poslaním manipulácie davov) a vykonaniu rozhodnutia, ktoré znamená zmenu.

Toto rozhodnutie som urobil pred pár týždňami. Zložité a jednoduché v jednom. Rozpačité a samozrejmé v druhom a pritom stále v tom istom. A môžem pokračovať popisom ako napríkad nepochopiteĺné pre jedných a vysoko oceniteľné druhými, a tak podobne. Rezignoval som na pracovnú pozíciu, status, pravidelný výnimočný príjem, vrchol Maslowovej pyramídy a začal doháňať to, čo neprináša žiadne materiálne statky, ale hľadí na tú istú pyramídu z naprosto iného uhlu a pritom dosahuje jej vrchol úplne inak. A jednoducho


08.07. 2016, v deň tretích narodenín môjho syna


Tragédia prostého ľudu


na inom mieste, v iný čas, o niečom inom (?)…


…Garett Hardin, americký ekonóm, 10/1974, Living on a Lifeboat (Spaceship Earth)  zaviedol metaforu o záchrannom člne Zeme, v ktorej uvádza dôvody proti tomu, aby bohaté západné krajiny pomáhali chudobnejším rozvojovýcm krajinám sveta. Tvrdil, že dobre mierené, no pomýlené zásahy západu sú v dlhodobom ohľade škodlivé pre obe strany. V krajinách prijímajúcich zahraničnú pomoc sa rozvíja kultúra závislosti, takže si “na vlastnej koži nevyskúšajú” nebezpečenstvo neadekvátneho plánovania a nekontrolovaného rastu populácie. Neobmedzená imigrácia zároveň znamená, že takmer stagnujúcu západnú civilizáciu rýchlo zaplaví nezastaviteľný príliv ekonomických utečencov. Vinu za tieto problémy zvaľuje Hardin na ľútostivých liberálov a  zavrhuje predovšetkým ich podporu “tragédie prostého ľudu”, proces, v ktorom obmedzené zdroje , idealisticky pokladané za právoplatné vlastnícvo všetkých ľudí, patria do akéhosi spoločného vlastníctva, čo nevyhnute vedie k ich nadmernému využívaniu a zániku.

Zdroj: Filozofia, 50 myšienok, ktoré by ste mali poznať, Ben Dupré, Slovart, 2011


http://www.garretthardinsociety.org/articles/art_lifeboat_ethics_case_against_helping_poor.html


Paradoxy života


Paradoxy. Stretávame sa s nimi neustále. Uvedomujeme si ich i neuvedomujeme.

Po dlhé tisícročia, keď lámali hlavy našim predkom a civilizáciám na celom svete. Zaoberali sa nimi napríklad i Platón či Sokrates. Základy paradoxov v algebre položili matematici už v islamskom svete. Paradoxy nájdeme i v knihe kníh.

Zaoberáme sa nimi i dnes. Sú viac či menej použiteľné pre každého z nás. Môžu byť súčasťou každodenného diania, no rovnako i nie, pokiaľ ich nepovažujeme za podstatné. Pre iných predstavujú formu vyššej „matematiky“ nášho myslenia a správania, ktorá tým predurčuje naše správanie a pomáha odlišovať od priemeru či od väčšiny. Stačí len premýšľať. Viac ako trochu. A spájať malé kúsky samozrejmostí do celku, kde často nakoniec 1 + 1 nie sú 2, ale 0.


Odhalenie detailov navodí pocit zviazanosti (?), bezmoci (?), úzkosti (?), sklamania (?), zmeny pohľadu na vec (?)

Výber niekoľkých z mnohých nájdete na týchto stránkach.


Blogujte na WordPress.com.

Up ↑