La luna

“No sé qué es la realidad. Lo que veo puede ser tan real como místico. Pero lo que veo es más que único.”

Aká je pravda a aká je skutočnosť? Je to, čo vidíme, skutočné? Veríme tomu, čo vidíme? Veríme tomu, čo počujeme, alebo selektívne preberáme, filtrujeme, spracúvame a vytvárame si vlastný svet? Neplatí to len o zraku a sluchu, ale o akýchkoľvek zmysloch. Cítime, zápajame ich, vnímame lúče, vlny, stopy pachu, teplo, vlhko, strach či vzrušenie. Spracúvame, anylyzujeme, vyhodnocujeme, no porozumieme? A keď porozumieme, znamená to, že je to pravdivé, alebo je jedinou istotou len to, že je to prítomné?

A znamená prítomnosť i skutočnosť?

Vidíme skutočnosť? Alebo vidíme len prítomnosť? Je to, čo je prítomné naozaj skutočné? Vidíme, čo chceme vidieť? Alebo vidíme, čo druhí chcú, aby sme videli? Tak, ako slnko klame pri pohľade z okna teplého bytu v mrazivý deň bez snehu, tak nás to isté slnko zradí akonáhle nás mráz na lícach prebudí pri nízkej decembrovej teplote. A pritom ani slnko ani mráz nie sú práve tí, čo nás z hĺbky svojej neorganickej povahy nemôžu ani podviesť ani mystifikovať. Človek, či zviera však má prirodzenú, vac či menej rozvinutú schopnosť meniť úroveň rozpoznania skutočnosti a prítomnosti. Dôvod? Strach. Moc. Túžba ovládať. Potreba zaujať. Komplexy z nezáujmu o skutočnosť. Nevedomosť druhých. Dominancia. Majetok. A tak podobne.

Mystický. Nádherný. Vzdialený. Privrátený. (Ne)navštívený. Nepreskúmaný. Chladný i horúci. (Ne)obývaný. Nikomu nepatriaci. Nenárokovateľný. Neohrozený. Nikdy nie rovnaký. Temný. Piesok svetlo-odrážajúci. Plazmatický.

Pozeráme sa na veci len svojou optikou alebo i očami tých druhých?

Každý človek je iný. Nemôžeme spracovať všetci všetko rovnako. Dokonca ani prítomnosť nevnímame rovnako. Pozeráme sa na rovnakú vec, nepopierateľne prítomnú a jedinečnú, no nevidíme ju rovnako. O tom viac tu. A to isté vieme aplikovať na sluch. A na spracovanie vo vlastnom tele. Nielenže spracujeme sluchové vnemy rozdielne, no výsledok nemusí znamenať, že i vysielateľ myslel na to isté. A vraciame sa k tomu, že to, čo myslel vysielateľ nemusí mať nič spoločné so skutočnosťou, alebo ju vedome neprezuentoval ako pravdivú, alebo úplne pravdivú.

Hľadíme na svet dieťaťa z úrovne očí svojich alebo z úrovne očí dieťaťa?

Koľkokrát sme sa pristihli, že veci vysvetľujeme svojim pohľadom a nie s ohľadom na rozumové schopnosti alebo skúsenosti, či kapacitu druhých? Koľkokrát sme sa pristihli pri tom, že sa dospelý rozpráva s dieťaťom ako so seberovným, odhliadnuc od situácií, keď sa účelovo či podvedome prispôsobujeme dieťaťu a znižujeme sa na jeho úroveň? No ak vážne veci vysvetľujeme optikou dospelého a nepozrieme sa na ne očami dieťaťa, neuspejeme s dobrovoľným súhlasom. Jednoduchou skúsenosťou je prežiť deň, či viac, vo výške dieťaťa. Nedostaneme sa do jeho mysle, no do jeho očí. A objavíme svoje chyby, nedostatky, zlyhania.