Keďže matka stráca pôdu pod nohami a jej predošlé pokusy urobiť z otca arogantné a agresívne hovädo psychicky týrajúce dieťa a sexuálne ho zneužívajúce, a naviac brániace jeho inak prirodzenému psychickému a fyzickému vývoju (bez ohľadu na akýkoľvek dôkaz, no tzv. “právnický smrad” je nevyhnutný), je potrebné zaradiť vyššiu rýchlosť a útočiť ešte viac.

Je jedno, že pravda je na míle vzdialená. Stačí odpustok 2x do roka v kostole na dedine, kde sa miesi miestna komunita, brat má milenecký pomer so sestrou, ruka ruku myje, a všetky hriechy navonok silno veriacej matky idú bokom presne tak, ako pomyje opúšťajú školskú jedáleň každé popoludnie, aby nakŕmili špinavé svine, ktoré aj tak nakoniec s celým tým odpadom a špinou radi zožerieme…

---

Ďalšie zaujímavé informácie o slovenskej realite a o tom, ako môže dieťa prísť o otca vďaka sústavnému porušovaniu ústavy a zákonov matkami, úradmi, súdmi a súdnymi znalcami nájdete tu:

---

Stop bullshitting around.

Už stačilo lží pred sociálnou kuratelou.

Dosť bolo lží pred Okresným, Krajským a Najvyšším súdom.

Už stačilo lží pred Centrom pred deti a rodiny.

Dosť bolo klamania vlastnému dieťaťu.

Mne klam naďalej, koľko len chceš. Pravdu poznám, tý je len jedna a slušnosť voči mne neočakávam, pretože tú len predstieraš.

Aspoň z úcty k nášmu dieťaťu sa aspoň k nemu, prosím, chovaj slušne a viac mu neubližuj.

---

Ochutnávka lží na linku nižšie. A to nie je všetko. Bolo, je a iste ich bude omnoho viac. O tom niet najmenších pochýb.

Tvoje lži sú na papieri a vďaka súdu i zaznamenané na audio nahrávkach. A neuplynie veľa času a pravdu o Tebe sa dozvedia všetci. Aj naše dieťa. Keď príde ten správny čas.

Ďalšie zaujímavé informácie o slovenskej realite a o tom, ako môže dieťa prísť o otca vďaka sústavnému porušovaniu ústavy a zákonov matkami, úradmi, súdmi a súdnymi znalcami nájdete tu:

---

Prichádzajúci čas Vianoc. Pre mnohých čas odpúšťania. Čas darčekov, darov a finačnej pomoci. Pre mnoho ľudí, inštitúcii, organizácii a nadácii hlavný zdroj príjmov. V správnom čase štedrosti, hojnosti a často i nekontrolovaných pozitívnych emócii.

Týždenne doručených niekoľko žiadostí o podporu. Zvýšený nápor na sociálne siete a reklamný priestor v masových médiách. Print všade okolo nás.

Deti. Onkológia. Kardiocentrum. Detské domovy. Pastelky.

Správna vec. Správna? Správna rozhodne v situácii, keď je podpora zo strany štátu, zdravotných poisťovní a pacientov nedostatočná. Bolo by krásne, pokiaľ by alternatívna forma nebola nutná. Ale je.

Ako však reagovať keď… “Podporiť druhých znamená okrádať vlastných.”, a tiež “Dať iným, hoci chorým a odkázaným deťom, znamená okradnúť vlastné dieťa.” Aspoň podľa tých, ktorý si nárokujú tie isté fondy pre seba. Na to zneužívajú vlastné deti, inak žijúce v hojnosti a spokojnosti a s finačnou podporou a ekonomickým zaistením od otcov od ich narodenia.

No ak ide o to, ako rozbiť krásny vzťah otca a dieťaťa a pokiaľ ide o ekonomické zaistenie maminky, tak morálne zásady a inak image chápajúcej a podporujúcej matky ide do ústrania a v rebríčku priorít a hodnôt na samé dno.

Týmto sa opäť, už ďalší rok ospravedlňujem inštitúciám:

Nadácia detského kardiocentra

Onkologický ústav svätej Alžbety

Národný onkologický ústav

Kvapka nádeje

Krištáľové krídlo

a všetkým ostatným, ktorí boli a stále sú na zozname,

že im opäť už po štvrtýkrát neprispejem na potrebný účel. A to preto, že mi bolo opakovane vyčítané priamo matkou dieťaťa i nepriamo nemenovanými úradmi, že choré detičky nemajú prednosť pred mojim zdravým dieťaťom, ktoré som vždy a do sýtosti zaisťoval po všetkých stránkach a ktoré žilo, žije a bude naďalej žiť v hojnosti a plnom zdraví.

Všetci sme si rovní. No niektorí sú rovnejší.

---

Už bolo vyslovené. Pokiaľ niekto chce, vie odhadnúť svoje sily, má cieľ, odhodlanosť a motiváciu poraziť lenivosť, rezignáciu a konkurenciu, nič ho nezastaví.

A je to tu.

Prvý polmaratón.

Okrem logicky a bez diskusie očakávaného objektívneho cieľa 100 metrov nad 21 km i subjektívny cieľ, ktorý z nedostatku skúseností, no viac z matematického ako pragmatického dôvodu neodhadnutého časového cieľa do 02:00:00 (hh:mm:ss).

V cieli s časom o 13 minút dlhším, no zároveň s 13 minút dlhšie trvajúcou skúsenosťou. Bez výčitiek a s pravdivým priznaním upraviť cieľ na priebežnej méte 16 km niekde okolo času 01:30:00 na novo stanovený čas 21 km za 02:15:00 hod. A ten sa i naplnil, hoci bol tým druhým, upraveným, a teda reálnejším. Ide o šport. Len o šport.

Nejde o život, ani o zdravie, ani o nenaplnenú spravodlivosť pre dieťa. V podstate nejde o nič. Vôbec nič.

Ohliadnúc sa späť, a bez akejkoľvek snahy či najmenšieho dôvodu o sebaospravedlnenie (keďže k nemu nie je najmenší dôvod ani pred sebou ani pred inými), na imaginárnej časovej osi od bodu (ne)hybnosti 0 km v čase 0, do bodu 21,1 km v časovom bode 4 mesiace od 3-násobnej fraktúry priehlavku. A bez inak potrebného tréningu.

17.06. – úraz

18.06. – sádra

04.09. – preteky 5 km

18.09. – tréning 10 km

19.09. – preteky 10 km

26.09. – preteky 10 km

10.10. – tréning 6 km

15.10. – preteky polmaratón

Ďalšia méta prekonaná. Zrejme na dosť dlhú dobu. Nová méta, niekde medzi pol a celými 42 kilometrami zatiaľ nestanovená parametrami – kde, kedy, ako, ako dôležito a s akým úsilím.

---

Seoul Bongeunsa Run. Prečo sa nepripojiť, keď je tréning v pláne a po celom svete sa nadšenci behu pripojili k prestížnemu behu, tentokrát v Ázii, v Južnej Kórei.

Ďalší zo série behov na vzdialenosť, zatiaľ len, 10 km. No s posunom v čase, kadencii a v motivácii na ďalší výkon – plánovaný na blízke obdobie a s dvojnásobnou dĺžkou. Pred úrazom pripravený v kľude zvládnuť 16 km, no vďaka vlastnej neopatrnosti teraz s novým začiatkom a postupným progresom.

A okrem iného – dieťatku sa medaila náramne páči. Tak prečo nie. Dôvera v úspech od vlastného syna je najlepšou motiváciou. Inej, dôležitej niet.

A bez ohľadu na účastnícku medailu či bezcenný certifikát – strednodobý cieľ – polmaratón, sa neodvratiteľne blíži.

---