Nie je tá, ktorá je fyzická. No je to to tá, ktorú človek dostane od samého života. Sadne a zabolí. Sadne a zapôsobí. A pokiaľ sadne opakovane, nezostane iné, ako sa nad takýmto darom života zamyslieť.
Aktuálne prepieraná téma v spoločnosti. Bola facka potrebná a správna alebo nie? Pomohla alebo nie? Spôsobila problémy, alebo naopak niekoho posilnila? Alebo táto aktuálna téma slúži na odvrátenie pozornosti od pálčivých tém spoločnosti, na ktoré nikto nemá odpoveď? Alebo pod zámienkou či už likvidácie alebo obmedzenia protivníka pred voľbami poslúžila ako zbraň progresívnych tém, keďže Pride month skončil, Coup na východe nebol coupom a Príbeh slabej prezidentky už nikoho nebaví?
Facka. Bola fyzická. Išlo o násilie? Útok? Agresiu? Alebo obranu? Výchovu? Vzduchom chladenú výstrahu?
Kto zažil situáciu ako konkrétny darca pred tým, ako daroval, vie pochopiť milisekundám racionálneho rozhodovania alebo menej racionálneho impulzívneho pudu. Môžeme s odstupom, keďže sme to nespôsobili, hodnotiť, súdiť, odsudzovať a potopiť, alebo naopak sa vcítiť, pochopiť, podporiť a nezatracovať. Nastáva i tretia možnosť – zostať neutrálny. Politicky, diplomaticky, flegmaticky alebo jednoducho neschopný, a teda mlčať a neprejaviť sa. Samozrejme – nikto nemá povinnosť zaujať postoj a vyjadriť sa.
Násilie je zlé. Tak voči ženám, ktoré sa dlhodobo stavajú do role utláčaných (finančne, v zamestnaní, politike a v rodine), ako i voči mužom, ktorí sú pre zmenu podceňovaní, súdnou praxou vo sfére rodinných vzťahov utlačovaní, považovaní za menejcenných a neschopných otcov. No hlavne je zlé voči deťom. A násilie voči deťom si priam pýta okamžité potrestanie násilníka. Matky, otca, inej ženy, iného muža.
Trestný zákona jasne vymedzuje krajnú núdzu a nutnú obranu. Nevylučuje konkrétne prostriedky. Nevylučuje zbrane, nevylučuje facku. Definuje obranu primeranú útoku. Trestnú zodpovednosť, primerané použitie zbrane. Silné rozrušenie spôsobené útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia. Nejde v prípade útoku na dieťa o primeranú reakciu a ochranu jeho života a zdravia? Primerané použitie zbrane, resp. primeraná facka.
Čo však robiť, ak je dieťaťu ublížené a/alebo opakovane a dlhodobo ubližované?
Akékoľvek riešenie, výber formy, použitá sila, účinok a následok ako reakcia na ohrozenie zdravia a/alebo života, vyvolá otázky. V prípade, že onou akciou došlo k ohrozeniu alebo ublíženiu dieťaťu, či už z fyzického alebo psychického pohľadu, sa reakcia rodiča viac či menej pýta. Bez ohľadu na to, či ide o reakciu otca voči matke agresorke, alebo reakciu matky voči otcovi agresorovi. Amygdala je neoddeliteľnou súčasťou prežívania cicavcov. Tá sa nepýta na najvhodnejší spôsob reakcie. Preberá vládu nad neokortexom. Koná.
Existujú situácie, keď nemusí nevyhnutne dôjsť k ohrozeniu života. Nemusí ísť o chvíľkové zlyhanie matky, hádzajúcej dieťa na zem. Príkladov je mnoho. Jedným môže byť 7-ročné a stále pokračujúce konanie matky, ktoré jednoducho nie je možné nedefinovať ako psychické ohrozovanie, (ak nie týranie dieťaťa) a s logicky predpokladaným následkom negatívneho vplyvu na zdravý psychický vývoj dieťaťa.
Manipulácia s dieťaťom samotnou matkou, ktorá mu od mala do hlavičky vštepuje, a celý jeho život pred večerným usnutím alebo pred odchodom k otcovi mu zdôrazňuje a opakuje, že len ona jediná je tu pre neho a dieťa musí byť len s ňou. Stavia ho proti otcovi, ohovára ho, nadáva na neho.
Alebo ide o fyzické ubližovanie dieťaťu – fyzické tresty, bitie porukách, ak dieťa urobí niečo, čo sa maminke nepáči. Maminka bez váhania poťahá dieťa za vlasy, uhryzne ho alebo mu inak ublíži, aby “ dieťaťu ukázala, že to bolí, keďže dieťa robí voči nejto isté – vo svojej prirodzenej reakcii brániť sa jej, z nevedomosti z ublíženia, alebo nepochopenia toho, čo vlastne a prečo vôbec to od neho matka chce.
Možno ide o zatváranie a zamykanie dieťaťa do jeho izby, aby bolo potrestané a vo veku 4 rokov (!!!) premýšľalo o svojom zlyhaní! Tu sa prelína tak fyzické ako i psychické ubližovanie!
Facka príde. Počká si na vhodný čas. Vo svojej forme, ktorá nevyhnutne nemusí byť násilná, ale bude bolestivá. Daruje ju sám život. Nemusí byť jediná. Dostaví sa opakovane a nebude slabnúť. Tak, ako sa dieťa raz dozvie celú pravdu a samo spozná, čoho bolo súčasťou, čo sa mu stalo, čo sa opakovane dialo. Niekto to nazýva karmou. Iní to popíšu ako logické vyústenie dlhodobej situácie. Jednoduchšie to vieme popísať ako “to si predsa musela čakať”, alebo ”a čo si čakala”?
Matka sa fackuje sama. Prefackalo ju okolie. Dostala od úradov na holú. A svojim konaním je predurčená na to, že bude životom fackovaná naďalej. Naložili jej dospelí a naložia jej tí, čo sa ešte len stanú dospelými. Nie fyzicky. Fyzická bolesť raz pominie. Jej účinok nie je a nikdy nebude dostatočný.
Pozrieť sa do zrkadla a sledovať, ako deň po dni mizne modrina spod oka, je iné, ako pozrieť sa každé ráno do zrkadla sama sebe do očí na tvári bez modriny, a pri pohľade si uvedomovať, akú bolesť a utrpenie “som spôsobila” vlastnému dieťaťu. Taký pocit nevymizne. Zostane tam. A bude bolieť viac, ako dočasné sfarbenie oka.
Hasta los huesos
Ďalšie zaujímavé informácie o slovenskej realite a o tom, ako môže dieťa prísť o otca vďaka sústavnému porušovaniu ústavy a zákonov matkami, úradmi, súdmi a súdnymi znalcami nájdete tu:
CascaraCafe.sk 