2 KONTINENTY – 1 KRAJINA – PREPOJENIE 2 SVETOV – 1 KANÁL – 1 PRETEKY – 1 SLOVÁK – 427

Skutočný a uveriteľný zážitok. Vytrvalosť, sila, energia, adrenalín, mrazenie tela, vyčerpanosť, no i eufória. Po prehýrenej sobotnej bujarej noci s asi len 3-hodinovým spánkom na štarte ešte stále temná noc južného kontinentu pri svite mesiaca vysoko nad hlavou a búrkou kilometre vzdialenou, no svojou silou osvetľujúcou i blízke nebo a v cieli na severe už horúce prebúdzajúce sa ráno s pachom rýb z blízkeho prístavu a rybármi, pre ktorých je tento deň len bežný pracovný, bez akéhokoľvek povšimnutia jeho atraktívnosti vnímanou tými, pre ktorých je v tento rok nenahraditeľne výnimočný, či už s vytúženým časom a umiestnením, alebo “len” príjemným spestrením športovej aktivity bez ambícií na akékoľvek víťazstvo.

Trať od vojenskej základne v Mirador de Las Américas z miernej roviny k hlavnej tepne spájajúcej juh a sever sveta (tak ako i Pacifik a Atlantik) slávnou Carrera Panamericana plynule nadväzujúcou na most Puente de Las Américas ponad samotný prieplav s najvyšším bod behu, kde sily po prvýkrát dochádzajú, no hneď s oddychovým zrýchleným tempom dobiehajúcim dočasne znížené priemerné tempo zostupujúc na Cinta Costera, ktorá je výnimočne uzavretá pre túto výnimočnú športovú udalosť, vďaka ktorej je možné si vychutnať atmosféru blížiaceho sa nedeľného rána v kombinácii s pohľadom na siluetu mesta postupne, no napriek tomu rýchlo, odkrývanú vychádzajúcim žeravým slnkom, až do cieľa v mieste, kde sa spája historické mesto s Avenidou Balboa, každodenným symbolom skorého ranného behu alebo joggingu a poobedného relaxu, prechádzok, výkonov podvečerných atlétov tak individuálneho športu ako i teamových hier všetkých vekových a bez hanby aj hmotnostných kategórii.

Pred cieľom za hlasnej asistencie čakajúcich a prizerajúcich povzbudzujúcich divákov bez ohľadu na to kto, odkiaľ a prečo a v cieli typické “De donde?” ilustrujúce silnú účasť z celého sveta, kde národnosť či miesto pobytu nehrá absolútne žiadnu rolu, no je len jednoduchým prejavom záujmu a atraktívnosti celého eventu, ktorý spája tak neživé ako i živé, a to nielen v tento, no i minulé a snáď i budúce športové roky.

… je to, čo nás mentálne či momentálne, no i perspektívne povzbudzuje a drží pozitívnymi. Bez nich by sme žili svet bez motivácie, aktivity, chute a radosti, a teda taký, ktorý z nás robí nemysliace stroje a chodiace a pracujúce mŕtvoly. Otázkou je, či je to úmysel…. urobiť z nás stroje alebo roboty mysliace alebo programované len v hraniciach vymedzených programom či na objednávku (NWO) overloardov, pre ktorých je dôležitý, či primárne dôležitý vlastný prospech, nech už je definovaný ako finančný prospech, prestíž, potreba vládnuť či ovládať alebo iba prízemná, no okolitou spoločnosťou uznávaná úchylná potreba ublížiť .

To, čo nás drží pri zmysloch, je mentálne povzbudenie, ktoré je nezávislé na okolnostiach a ktoré nám zabráni myslieť na negatívne vplyvy okolia, vplyvy platených korporátnych médii, všadeprítomnej tzv. nezávislej a nepodmienenej realite prepletenej “objektívnou”, no hlavne platenou reklamou, ktorej “zaručene ide o naše blaho”, hoci jej o prospech adresáta nejde, nešlo a ani nepôjde.

Na tomto mieste nájdete zaujímavé a závažné informácie o tom, ako je na Slovensku jednoduché rozbiť a zničiť vzťah dieťaťa a otca. Oboznámite sa s tým, aké je jednoduché pripraviť dieťa o otca a otca o dieťa. Nájdete tu inšpiráciu ako postupovať voči úradom, štátnym inštitúciám, sociálnej kuratele, škole, ktorú navštevuje vaše dieťa, súdom, súdnemu znalcovi a polícii.

Spoznáte postupy úradov a orgánov, ktoré rozhodujú o vašom dieťati a o vás. Zistíte, kto rozhoduje o vašom dieťati, a to bez toho, aby sa o dieťa a jeho názor ktokoľvek, okrem vás, zaujímal.

To všetko, v anonymizovanej podobe… a to len v záujme dieťaťa. Nie v záujme matky, ani iných strán, ktoré chcú zo zreteľných dôvodov zostať v anonymite. Ich záujmy nie sú v súlade so záujmami dieťaťa, Ústavou SR, Európskym dohovorom o právach dieťata, logikou, slušnosťou, morálkou a podobne. Rozsah informácii však bude do budúcna závisieť len a len od dodržiavania zákonov a od toho, ako budú platnú právnu úpravu rešpektovať a napĺňať jednotlivé zainteresované strany.

---

Matky tu nájdu inšpiráciu, aké špinavosti urobiť preto, aby získali dieťa do výlučnej osobnej starostlivosti.

Otcovia tu nájdu cenné rady, ako sa brániť voči arogancii matiek, beztrestnému obviňovaniu z ich strany za asistencie orgánov štátnej moci, ignorovaniu dieťaťa zo strany sociálky, zaujatosti súdnych znalkýň a klinických psychologičiek, no hlavne ako ubrániť deti pred tým, aby sa z nich stali deti manipulované a psychicky ničené ambicióznymi matkami, ktoré si z detí robia prostriedok zvyšovania vlastného ega a dosahovania zaručenia vlastného životného nadštandardu, čo sa za posledné roky stalo národným športom a vecou prestíže mnohých matiek.

---

Podobnosť so skutočnými udalosťami je čisto náhodná. Pokiaľ sa ktokoľvek pokúsi sám seba stotožniť s informáciami tu uvedenými, pôjde o jeho vlastnú interpretáciu nezávislú od môjej vôle. Cieľom nie je nikoho a nijakým spôsobom poškodiť, alebo ublížiť. Linky sú skutočné. Fotografie pod nimi sú ilustračné.

Obrovská masa vody – znie to abstraktne a nie presne, no to je to prvé, čo preblesne hlavou a je úplne jedno, či ide o objem, hmotu, masu, more vody, či akokoľvek inak túto nekonečnú nádheru nazveme. Bez akýchkoľvek snáh o filozofické, politické, či environmentálne aktivity, oceán patrí v prvom rade morským tvorom, prírode pod vodou, a tým, ktorí oceán dokážu rešpektovať, vážiť si ho a milovať.

---

“No sé qué es la realidad. Lo que veo puede ser tan real como místico. Pero lo que veo es más que único.”

Aká je pravda a aká je skutočnosť? Je to, čo vidíme, skutočné? Veríme tomu, čo vidíme? Veríme tomu, čo počujeme, alebo selektívne preberáme, filtrujeme, spracúvame a vytvárame si vlastný svet? Neplatí to len o zraku a sluchu, ale o akýchkoľvek zmysloch. Cítime, zápajame ich, vnímame lúče, vlny, stopy pachu, teplo, vlhko, strach či vzrušenie. Spracúvame, anylyzujeme, vyhodnocujeme, no porozumieme? A keď porozumieme, znamená to, že je to pravdivé, alebo je jedinou istotou len to, že je to prítomné?

A znamená prítomnosť i skutočnosť?

Vidíme skutočnosť? Alebo vidíme len prítomnosť? Je to, čo je prítomné naozaj skutočné? Vidíme, čo chceme vidieť? Alebo vidíme, čo druhí chcú, aby sme videli? Tak, ako slnko klame pri pohľade z okna teplého bytu v mrazivý deň bez snehu, tak nás to isté slnko zradí akonáhle nás mráz na lícach prebudí pri nízkej decembrovej teplote. A pritom ani slnko ani mráz nie sú práve tí, čo nás z hĺbky svojej neorganickej povahy nemôžu ani podviesť ani mystifikovať. Človek, či zviera však má prirodzenú, vac či menej rozvinutú schopnosť meniť úroveň rozpoznania skutočnosti a prítomnosti. Dôvod? Strach. Moc. Túžba ovládať. Potreba zaujať. Komplexy z nezáujmu o skutočnosť. Nevedomosť druhých. Dominancia. Majetok. A tak podobne.

Mystický. Nádherný. Vzdialený. Privrátený. (Ne)navštívený. Nepreskúmaný. Chladný i horúci. (Ne)obývaný. Nikomu nepatriaci. Nenárokovateľný. Neohrozený. Nikdy nie rovnaký. Temný. Piesok svetlo-odrážajúci. Plazmatický.

Pozeráme sa na veci len svojou optikou alebo i očami tých druhých?

Každý človek je iný. Nemôžeme spracovať všetci všetko rovnako. Dokonca ani prítomnosť nevnímame rovnako. Pozeráme sa na rovnakú vec, nepopierateľne prítomnú a jedinečnú, no nevidíme ju rovnako. O tom viac tu. A to isté vieme aplikovať na sluch. A na spracovanie vo vlastnom tele. Nielenže spracujeme sluchové vnemy rozdielne, no výsledok nemusí znamenať, že i vysielateľ myslel na to isté. A vraciame sa k tomu, že to, čo myslel vysielateľ nemusí mať nič spoločné so skutočnosťou, alebo ju vedome neprezuentoval ako pravdivú, alebo úplne pravdivú.

Hľadíme na svet dieťaťa z úrovne očí svojich alebo z úrovne očí dieťaťa?

Koľkokrát sme sa pristihli, že veci vysvetľujeme svojim pohľadom a nie s ohľadom na rozumové schopnosti alebo skúsenosti, či kapacitu druhých? Koľkokrát sme sa pristihli pri tom, že sa dospelý rozpráva s dieťaťom ako so seberovným, odhliadnuc od situácií, keď sa účelovo či podvedome prispôsobujeme dieťaťu a znižujeme sa na jeho úroveň? No ak vážne veci vysvetľujeme optikou dospelého a nepozrieme sa na ne očami dieťaťa, neuspejeme s dobrovoľným súhlasom. Jednoduchou skúsenosťou je prežiť deň, či viac, vo výške dieťaťa. Nedostaneme sa do jeho mysle, no do jeho očí. A objavíme svoje chyby, nedostatky, zlyhania.

“Disfruta de la comida tradicional de muchos rincones de Europa…”

“Si crees que sabes lo que es la pizza olvídalo si no has comido una en Italia.”

Pôžitky. Zmysly. Tradícia. Chute. Snúbenie.

Neodmysliteľná súčasť života, sveta, rána i večera. Kuchyňa domáca i typická pre iné kúty sveta. Zvlášť tá cudzia je dobrá hlavne najmä, kde je doma. Jej napodobenie mimo originálneho sveta je len bezcenný odvar, ktorý nie je hodný viac ako nechutné gesto zdvorilostného prejavu súcitu nehodného ani tretiny ceny na účte.

“Ak pizza, tak v Catanii. Ak pho, tak v Hanoi. Ak patacon, tak jedine v Paname. Gyros na Kréte a Zagorka len v Burgase. Halušky zásadne len na Slovensku. A tak podobne.“

Komerciou a sponzoringom podladené, zaručene pravé recepty v style-food, life-style či latest-fashion magazínoch (ktoré už 1 sezónu v závese za priemerom viac vyspelých krajín Európy a celé dve sezóny za svetom ležiacim tak za atlantikom na západ ako i ďalej cez pacifik naspäť na východ, ktorej “naše trendy” kulinárske ako i módne nesiahajú a nebudú siahať na päty s vysokou pravdepodobnosťou ani v budúcnosti) pre zakomplexované, po obdive a uznaní túžiace, domnievajúce sa, že sú trendy, ako trápne napodobeniny toho, čo bolo, je a bude vždy skryté v remesle domácich kuchýň, s viac ako úprimnou pohostinnosťou a láskou, ktorej u nás nikto nemôže porozumieť a ktorej filozofii sa nikdy tu doma nedotkneme ani len zďaleka. Tak v kuchyni, filozofii ako i móde. Istá česť však i domácej regionálnej kuchyni, akákoľvek v porovnaní s gastronómiou sveta je.

Here comes the end of the year.

Here comes the sun.

For those who need our help most of all.

It is our pleasure to help those who deserve our attention and who need our support.

Come and join us in our effort to help. We’ve started.

Prichádza koniec roka.

Prichádza slnko do života.

Do života tých, ktorí potrebujú našu pomoc najviac.

Je našim potešením pomôcť tým, ktorí si zaslúžia našu pozornosť a ktorí potrebujú našu pomoc.

Pridajte sa k nám a nášmu úsiliu pomôcť. My sme už začali.

1 year.

Many challenges.

Fight for a child; Stupidity; Arrogance; Pretending of Love and Neverending Care of Mother to our Child; Lies everywhere around. Alibism of Authorities. Mother as God. Father as Guarantee of Economy.

What is not new to me/us in CascaraCafe is the love to help. We are just starting. As every year this time of the year. And we will continue. Our pleasure.

“Another year is about to pass by and we at cascaraCafe.sk are delighted to announce that with pride in our heart we have made donations to several foundations to make the world and lives of those affected brighter.”

“Ďalší rok je čoskoro za nami a nám v cascaracafe.sk je potešením, že môžeme s pýchou v srdci oznámiť, že sme opäť podporili niekoľko nadácii, vďaka ktorým je svet a životy tých, ktorých sa to týka, krajší.”

Ráno. Ráno určuje deň. Každé ráno. Znovu a zas.

Stačí sa pozrieť pred seba. Okolo seba. Všade je dôvod pre radosť. Pre náladu. Dobrú náladu.

Každý nový deň.

Nemám čas. Koľkokrát sme spojenie týchto dvoch slov počuli práve vo chvíli, keď sme očakávali akúkoľvek inú odpoveď?

Nemám čas. Koľkokrát sme týmito slovami reagovali na otázku, prosbu či požiadavku a pritom tieto slová nevystihovali svojim obsahom podstatu nášho postoja.

Prečo je niekedy tak ťažké povedať, čo si myslíme a čo je správne vysloviť a skrývame sa za slová, ktorým ani sami neveríme? Nemám čas. Čo presne kombinácia týchto dvoch slov znamená? Iste nimi nie je možné a ani nechceme vyjadriť vlastnícky vzťah k niečomu, čo vlastniť nejde (a zároveň čím všetci disponujeme úplne rovnako). Nie je to len jednoduché a prirodzene impulzívne, získané či naučené, vyjadrenie neochoty, nezáujmu, či nechuti čeliť vlastnej sebavýzve či momentálnej potrebe druhých?

Alebo skutočne chceme vyjadriť neschopnosť zatriedenia si času, či lepšie povedané aktivít vrámci fondu času, ktorý máme všetci rovnaký? Koľkokrát denne sa sústreďujeme na činnosti, „na ktoré máme čas“ a ktoré sú nezmyselné, bezcenné a nepotrebné, a ktoré nám uberajú z tých vzácnych chvíľ, o ktoré okrádame seba a tých, ktorí „od nás práve ten istý čas potrebujú“?

Roky sa riadim tým, že mám čas. A v žiadnom prípade nevravím, že ho nemám. Mám čas, pretože stíham. Mám čas, pretože ho viem využiť tak, aby všetky činnosti dňa, bežné i pracovné, naplánované i náhodné, dostali svoj priestor a prioritu im primeranú. Mám čas, pretože si vážim svoje okolie, prácu a úsilie druhých a v neposlednom rade sám seba. Rovnako nedovolím, aby ma ktokoľvek „okrádal o čas“, pokiaľ som pesvedčený, že i on sám – iniciátor „žiadosti o môj čas“ – je profesijne i osobnostne pripravený zvládnuť onú úlohu sám. V opačnom prípade – keď do úvahy vstupujú ďalšie (obvyklé) premenné, napr. dôležitosť, urgencia, neprimerané následky, a nie je možné udeliť prioritu nižšieho významu – stačí krátko popremýšľať o aktivitách s prioritou už len dočasne vyššieho významu. Pokiaľ sa však istej činnosti nechcem alebo nemôžem venovať, rád to priznám a neskrývam sa za falošný výraz s cieľom odsunúť riešenie aktuálnej situácie, alebo spoľahnúť sa na to, že ona sama čoskoro vyhorie, či ju vyrieši ktokoľvek iný za mňa. Mám čas, pretože nepripustím, aby som 24 hodín dňa venoval neustálej pozornosti a napätiu a venoval ich tomu, čo si zakaždým „vyžaduje čas“.

Môj trojročný syn odo mňa nikdy nepočul, že nemám čas. A verím a stojím si za tým, že tieto slová ani nebude počuť. Nepripustím, aby cítil nezáujem o svoje aktuálne potreby, ktoré pre neho v danej chvíli znamenajú to najdôležitejšie na celom tom veľkom svete. Hoci o takmer jeden a pol generácie ďalej, sú moje úvahy a vnímanie tej istej priority – jednoducho, úplne iné.

na inom mieste, v iný čas, o niečom inom (?)…

…Garett Hardin, americký ekonóm, 10/1974, Living on a Lifeboat (Spaceship Earth)  zaviedol metaforu o záchrannom člne Zeme, v ktorej uvádza dôvody proti tomu, aby bohaté západné krajiny pomáhali chudobnejším rozvojovýcm krajinám sveta. Tvrdil, že dobre mierené, no pomýlené zásahy západu sú v dlhodobom ohľade škodlivé pre obe strany. V krajinách prijímajúcich zahraničnú pomoc sa rozvíja kultúra závislosti, takže si “na vlastnej koži nevyskúšajú” nebezpečenstvo neadekvátneho plánovania a nekontrolovaného rastu populácie. Neobmedzená imigrácia zároveň znamená, že takmer stagnujúcu západnú civilizáciu rýchlo zaplaví nezastaviteľný príliv ekonomických utečencov. Vinu za tieto problémy zvaľuje Hardin na ľútostivých liberálov a  zavrhuje predovšetkým ich podporu “tragédie prostého ľudu”, proces, v ktorom obmedzené zdroje , idealisticky pokladané za právoplatné vlastnícvo všetkých ľudí, patria do akéhosi spoločného vlastníctva, čo nevyhnute vedie k ich nadmernému využívaniu a zániku.

Zdroj: Filozofia, 50 myšienok, ktoré by ste mali poznať, Ben Dupré, Slovart, 2011

http://www.garretthardinsociety.org/articles/art_lifeboat_ethics_case_against_helping_poor.html

Paradoxy. Stretávame sa s nimi neustále. Uvedomujeme si ich i neuvedomujeme.

Po dlhé tisícročia, keď lámali hlavy našim predkom a civilizáciám na celom svete. Zaoberali sa nimi napríklad i Platón či Sokrates. Základy paradoxov v algebre položili matematici už v islamskom svete. Paradoxy nájdeme i v knihe kníh.

Zaoberáme sa nimi i dnes. Sú viac či menej použiteľné pre každého z nás. Môžu byť súčasťou každodenného diania, no rovnako i nie, pokiaľ ich nepovažujeme za podstatné. Pre iných predstavujú formu vyššej „matematiky“ nášho myslenia a správania, ktorá tým predurčuje naše správanie a pomáha odlišovať od priemeru či od väčšiny. Stačí len premýšľať. Viac ako trochu. A spájať malé kúsky samozrejmostí do celku, kde často nakoniec 1 + 1 nie sú 2, ale 0.

Odhalenie detailov navodí pocit zviazanosti (?), bezmoci (?), úzkosti (?), sklamania (?), zmeny pohľadu na vec (?)

Výber niekoľkých z mnohých nájdete na týchto stránkach.

Koľko-krát sme na nich stáli a stojíme zas a zas.

Vlak sa rúti na skupinu ľudí, svojou vinou stojacich v priamej dráhe vlaku a Ty máš možnosť prepnúť výhybku na vedľajšiu trať. Na tej však stojí dieťa, vo svojej malosti a múdrosti (hlúposti) jeho veku primeranej, sa beztrestne hrá na vodcu imaginárneho vlaku. Ty stojíš práve na tom osudovom kúsku sveta, kde leží výhybka života. Čo urobíš? Umyješ si ruky ako Pilát Pontský a necháš skupinu ľudí ich osudu, alebo vezmeš osud všetkých do vlastných rúk, budeš písať dejiny a zvolíš menšie zlo, čím vlastnou vinou zabiješ nevinné dieťa? Chceš byť velebený tými, čo prežijú, a čo ich milujú, ale zatracovaný tými, čo po zbytok života Ťa nenazvú inak ako vrahom?

Každý deň, každý moment, možno minútu či samotný zlomok sekundy, stojíme pred voľbou. Možno si ju neuvedomujeme a možno i áno. Možno o nej uvažujeme dobrovoľne, alebo sme nútení viac či menej násilne o nej uvažovať dlhodobo. Nevieme kam ísť a necháme sa oddať osudu, aby rozhodol za nás? Osud.

Čo je to osud? Nie je to len zbavovanie sa zodpovednosti za vlastné skutky?

Trochu filozofie na záver? Konzekvencionalizmus vs. Deontológia?

“Účel svätí prostriedky, ak existuje niečo, čo svätí účel.” 

Lev Trockij, 1963

Prvý impulz ku kúpe skútru prišiel vo Vietname. Voľnosť, nutnosť rýchlej prepravy, spôsob slobody v neslobode, príjemný závan protiprúdu na rozpálených cestách Saigonu, všadeprítomný zvuk klaksónu označujúci “pozor, idem” alebo “pozor, som tu aj ja”, no i štýl teenagerov a teenageriek prepravujúcich sa ráno do školy, či večer do obľúbeného klubu.

Druhý impulz bol pragmatickým vyhodnotením alternatív prepravy v jednom z európskych hlavných miest, kde skúter zvíťazil v konkurencii pohodlia firemného vozidla, rýchlej MHD i menej spoľahlivej MHD s arómou v škále od príjemnej až po nechutnú, primárne závislú od ročného obdobia a štruktúry prepravujúcich sa.

Vespa (osa) talianskej výroby, v štýle retro (oba menované parametre vplývajú na finálnu cenu), no hlavne pomer výkon/image/cena, rozhodli pre značku.

Sloboda v inom štýle

Nekonečno. Existuje? Vraj áno. (Možno však i nie).

Pokiaľ existuje, je to určite definitívna odpoveď? Čo je definitívne? Nevyjadruje termín “definitívny” konečno? Ak definitívne hovoríme, že nekonečno existuje, tak vlastne priznávame, že je to konečné. Pokiaľ tvrdíme, že nekonečno existuje, tak sa na jeho koniec nedostaneme fyzicky ani matematicky. A preto je možno “nekonečno konečné”. V takom prípade však len s neurčitosťou a teda “nedefinitívne” môžeme poznamenať, že nekonečno nedefinitívne existuje.

Ja radšej s určitou definitívnosťou hovorím – nekončeno 3 (∞3).

Prebúdzajúca sa príroda, nový život po zime – práve na jar. Poskytujúca radosť, úsmev a spríjemnenie nového dňa. To najkrajšie obdobie roka, pripomínajce nový začiatok.

A každý rok zas a zas.

Fascinujúce miesto na zemi, ktoré si v bedeckeroch či tuctových sprevodcoch zaslúži viac pozornosti ako mu je venované.

Veľkosť s malým “v” i veľkým “V” v jednom, a to vo viacerých ohľadoch i nadčasovo. V zmysle geografickom, s historickým kontextom i stále aktuálnou témou moci i bezmoci v láske a túžbe.

Verona – severné Taliansko – druhé najväčšie miesto na severe – ca 260.000 obyvateľov – status svetového dedičstva podľa UNESCO.

http://www.italyguides.it/en/veneto/verona

http://whc.unesco.org/en/list/797

OKOLO SVETA

Všetko plynie. A nevráti sa. Len v spomienkach modifikovaných časom, detailoch stratených na digitálnom zázname, vyblednutými farbami fotografie alebo ošúchanými rohmi suveníru alebo reprodukciou skresleného zvuku. Nevrátime však čas. Na chvíľu sa prenesieme tam, kde sme v danom okamihu prežili mrazenie na chrbte, pocit, ktorý sa už nezopakuje s tou intenzitou ako vtedy.

Po 3 rokoch (∞3) od udalosti, ktorá zmenila jeho život, a ktoré naplnil silou a energiou venovanou práci, ktorú mal nadovšetko rád a dosiahol rast a úspech, navždy zapísaných do análov, si uvedomil, že stratil niečo iné – radosť tých, ktorí v tom čase neboli s ním a radosť, ktorú mohol cítiť, keby on bol s nimi. 3 roky už nevráti. V onen deň výročia preto rezignoval, aby prvý deň toho štvrtého už nepremrhal.

Sloboda nespútaná reťazami. Doporučujem vyskúšať.

Kdesi na severo-západe Cypru, ešte v gréckej časti rozdeleného ostrova, neďaleko Afroditiných kúpeľov, ktoré sú lákadlom pre turistov vďaka bedekerom zrejme ovplyvnených marketingom turistickej lobby, no v realite pomerne veľkým sklamaním z reality, leží skutočné bohatstvo prírody, tvoriace seba a okolie po dlhé desaťročia. Pragmaticky vzaté – ide čisto o náhodu a nie úmysel – poďme ho pomenovať Symbol a popíšme ho každý za seba tak, ako to cítime/vidíme/vnímame.

Môj popis tvoria 3 slová – “Viac ako Prežiť”. To, čo za nimi rozumiem, vidiac tak reálny obraz energie na okraji útesu deliaceho takmer vyprahnutú zem a nekonečné (∞3) more ako i abstraktne cítiac zvlášny pocit tajomného posolstva nemého svedka svojho osudu, nechávam na posúdenie samotného čitateľa.